Vzhľadom na to, že ľudské zdroje uvádzajú do pohybu ostatné zdroje
Vzhľadom na to, že ľudské zdroje uvádzajú do pohybu ostatné zdroje a determinujú ich využívanie a pretože ľudské zdroje zároveň predstavujú ten najcennejší a v rozvinutých trhových podmienkach aj najdrahší zdroj, ktorý rozhoduje o prosperite a konkurencieschopnosti firmy, je riadenie ľudských zdrojov jadrom a najdôležitejšou oblasťou celého firemného riadenia. V akejkoľvek inej oblasti celého firemného riadenia (napr. v oblasti financií investícií, výroby, predaji a pod.) nejde ani tak o riadenie tejto oblasti, ako o riadenie ľudí zabezpečujúcich danú oblasť, či prispievajúcich k splneniu jej úloh.
Prvou podmienkou úspešnosti firmy je uvedomenie si hodnoty a významu ľudských zdrojov. V trhových podmienkach je samozrejmé, že o spôsobe riadenia ľudských zdrojov rozhoduje firma sama, je v jej výhradnej kompetencii aké postavenie riadenie ľudských zdrojov bude mať vo firemnej hierarchii riadiacich činností, t. j. aký:
• bude jeho rozsah a štruktúra
• na ktoré oblasti, na ktoré činnosti sa sústredí viac a na ktoré menej
• aká bude firemná personálna politika a stratégia
Štát by mal do tejto oblasti zasahovať čo najmenej – len ustriehnuť závažnejšie konflikty medzi zamestnancom azamestnávateľom a aby nevznikli poškodenia oprávnených záujmov ani jednej z obidvoch strán.
1.2. Personálna administratíva, personálne riadenie, riadenie ľudských zdrojov
Uvedené termíny označujú rozdielne vývojové fázy a tiež rozdielne koncepcie personálnej práce.
Personálna administratíva – historicky najstarší pojem personálnej práce bol chápaný ako služba zabezpečujúca v prvom rade administratívne práce a administratívne procedúry spojené so zamestnávaním ľudí, vybavovaním, uchovávaním a aktualizovaním dokumentov a informácií o zamestnancoch a ich činnosti a poskytovaním týchto informácií riadiacim zložkám firmy. Obyčajne sa táto forma personálnej práce aplikuje vo firmách a autoritatívnejším riadením a s nízkou mierou deľby právomocí.
Personálne riadenie – už pred II. svet. vojnou sa začalo presadzovať trocha iné poňatie personálnej práce. Bolo to vo firmách s dynamickým a moderným riadením, vo firmách orientovaných na expanziu, na ovládnutie, čo najväčšej časti trhu, na elimináciu konkurencie. Najvhodnejšou cestou k dosiahnutiu tohoto cieľa sa ukázalo hľadanie a využívanie konkurenčných výhod, medzi ktorými významnú úlohu hral uvážlivo vybraný, sformovaný, organizovaný a motivovaný pracovný kolektív firmy. Vedenie spomenutých firiem si začalo uvedomovať, že existuje takmer nevyčerpateľný zdroj prosperity a konkurenčnej schopnosti firmy a tým zdrojom je človek, ľudská pracovná sila. V dôsledku toho sa začala presadzovať aj základná úloha personálnej práce, t. j. skutočné personálne riadenie. Vznikali personálne útvary nového typu, v ktorých sa formovala personálna politika firmy a rozvíjali metódy personálnej práce. Tieto personálne útvary mali už pomerne veľkú autoritu a právomoc k relatívnemu autonómnemu rozhodovaniu.
Napriek významnému pokroku však zostala personálna práca orientovaná takmer výhradne na vnútorné iremné problémy zamestnávania ľudí a hospodárania s pracovnou silou a mimo toho málo pozornosti sa venovalo dlhodobým strategickým otázkam riadenia pracovných síl a zamestnancou vo firme. Personálna práca v tejto vývojovej fáze mala skôr povahu operatívneho riadenia.
