18. POČET PODRIADENÝCH PRACOVNÍKOV JEDNÉMU VEDÚCEMU.

Pomenúva sa to aj rozpätie riadenia, resp. ovládanie riadenia. Pri tomto pojme treba rozlišovať skutočný a optimálny počet podriadených jednému vedúcemu. V praxi sa uplatňuje rôzny počet podriadených jednému vedúcemu, t.j. tzv. úzke aj široké rozpätie riadenia. V prospech malého počtu podriadených jednému vedúcemu možno uviesť tieto výhody: vedúci má viac času na plánovanie a rozhodovanie, vzťahy medzi nadriadeným a podriadeným sú bezprostrednejšie, menšie kolektívy kladú na vedúceho menšie nároky. Proti úzkemu rozpätiu riadenia sa uvádzajú tieto skutočnosti: ak je počet podriadených jednému vedúcemu malý – vedúci venuje riadiacim úlohám menšiu časť svojho pracovného času – väčšiu časť času venuje výkonovým úlohám, ide tu o detailné riadenie a kontrolu podriadených, vedúci sa bránia prenášaniu právomoci na podriadených. Na podporu širokého rozpätia riadenia možno uviesť tieto argumenty: väčší počet podriadených jednému vedúcemu, znižuje sa počet stupňov riadenia, vedúci je nútený prenášať právomoci na podriadených, rozhodovací proces je kvalitnejším, osobné kontakty sú veľmi krátke – nedostatok času vedúceho. V obidvoch prípadoch sú nijaké výhody a nevýhody, a preto platí, že sa má v organizáciách vytvoriť čo najmenší počet stupňov. Spôsob určovania počtu podriadených pracovníkov možno zhrnúť do dvoch skupín: empirický (tradičný) prístup – predstavitelia empirického spôsobu doporučujú na základe získaných skúseností pre jednotlivé typy vedúcich jednotné korektné počty podriadených pracovníkov (určovanie maximálneho počtu pracovníkov), analytický prístup – neexistuje všeobecný platný počet podriadených, pretože ten počet je výsledkom pôsobenia rôznych faktorov a veličín (napr. rozpätie riadenia, charakter práce, plánovitosť, technické vybavenie, veľkosť a rast podniku).