1. Vytvorenie plánu

– skonkretizovanie cieľa, ktorý bude určovať smerovanie celého procesu. Úzko súvisí s analýzou zdrojov a podmienok, v ktorých chceme komunikovať. Podnikové možnosti a schopnosti musia byť vo vzájomnej rovnováhe, pretože sú určujúcim faktorom pre reálny a efektívny plán. 2. Určenie zdroja správy – týka sa subjektu, ktorý chce správu vytvoriť alebo oznámiť alebo je určený na vytvorenie a reprodukciu tejto správy. Všeobecne sa nazýva odosielateľ. 3. Určenie predmetu správy – súvisí s konkrétnym cieľom správy. Môže ísť o subjektové vyjadrenie – osoba, skupina osôb, alebo objektové vyjadrenie –tovar, podnik, podujatie alebo o ich kombináciu. 4. Výber správy – súvisí s obsahom správy, podstatou je množstvo informácií, ich skladba, význam, podstata. Dôležité je vytvoriť viac variantov správy kvôli subjektivite a zodpovední pracovníci potom vyberú najlepšiu alebo kombináciu viacerých podľa typu médií či komunikačného kanála. 5. Forma správy – obsah a forma musia byť v rovnováhe, aby bola správa dobre pochopená a vnímaná. Forma môže osobná, neosobná, priama, nepriama, verbálna, neverbálna.6. Výber médií – výber prostriedku prostredníctvom ktorého bude správa reprodukovaná. Súvisí s masovokomunikačným prostriedkami, ktoré majú najväčší vplyv a význam, hlavne televízia, internet, lebo kombinujú viacero vnemových zmyslov. 7. Určenie komunikačného kanála – je dôležité hlavne pri uplatňovaní neosobnej komunikácie. Súvisí to s tým, že čím je viac medzistaníc od odosielateľa k príjímateľovi, tým je väčšie riziko vplyvu šumov – degenerácia pôvodnej správy. Vhodne vybraní komunikátori a vhodne zostavený kanál môcť mať synergický efekt a môže dopomôcť k vyššej odozve.