Základné rozdiely medzi strategickým a taktickým plánovaním:

 vrcholoví manažéri všeobecne lepšie ovládajú podnik ako manažéri na nižších stupňoch. Naopak menej ovládajú každodenné organizačné činnosti, kt. zvládajú nižšie postavení manažéri. Preto sú strategické plány tvorené vrcholovým manažmentom a taktické plány sú tvorené nižšie postaveným manažmentom.
 strategické plánovanie zahŕňa analýzu budúcnosti, zatiaľ čo taktické plánovanie analyzuje každodenné fungovanie podniku.
 tretí rozdiel vyplýva z dĺžky plánov. Strategické plánovanie je založené na predikcii budúcnosti a taktické plánovanie je známe obmenami v rámci podniku. Strategické plány sú vo všeobecnosti menej detailné ako taktické plány.
Oba typy sú navzájom prepojené a dopĺňajú sa.

Taktiky – sú všeobecné inštrukcie a odporúčania, ktoré sú vodítkom pri manažérskych rozhodovaniach. Stáva sa podstatným prvkom hlavnej stratégie.
Plán – špecifická činnosť navrhnutá na pomoc podniku v záujme dosiahnutia jeho cieľov.

Plánovacie nástroje – sú techniky, ktoré manažéri môžu využiť pri tvorbe plánov:
1. predpovedanie – využívané na predikciu budúcich príhod, ktoré ovplyvnia činnosť podniku. Dôležitosť predpovedania spočíva v jeho schopnosti pomôcť manažérom pochopiť budúci vývoj podniku, kt. im umožní formulovať viac účinných plánov. Súčasťou predpovedania sú metódy zodpovedajúce predaju:
 metóda vyslovenia názorov skupinou osôb – skupina podnikových manažérov diskutuje o návrhoch na predaj výrobkov v budúcnosti
 delfská metóda – založená na expertnom posúdení, zbiera, vyhodnocuje a sumarizuje názory expertov
 metóda odhadu – predaja je metóda predikujúca budúcu predajnú úroveň
 metóda analýzy časových sérií – m. predikujúca budúcu úroveň predaja na základe analýzy historických vzťahov v podniku medzi predajom a časom

2. Rozhodovanie – výber medzi dvoma alebo viacerými možnými alternatívami. Výsledkom rozhodovacieho procesu sú rozhodnutia, kt. môžu byť kategorizované podľa množstva, času potrebného na formuláciu rozhodnutia, podľa rozsahu a ekonomického dopadu rozhodnutí v PM. Vo všeobecnosti však možno rozhodnutia rozdeliť:
 programové – rutinné a opakujúce sa, určujú napr. koľko produktov bude potrebných na uloženie do regálov v obchode a pod., ide o rutinný a opakujúci sa problém, preto mnohé rozhodnutia nachádzajú podobu vo vypracovaných a využívaných štandardoch.
 neprogramové – sú prijímané náhodne a sú menej štrukturalizované ako programové rozhodnutia. Manažéri ich musia prijímať pri rozhodovaní s väčším či menším rizikom.
Obe rozhodnutia sú na rovnakej úrovni a vzájomne sa kombinujú. V podniku sa prijíma množstvo rozhodnutí a musí sa stanoviť, kto vo vnútri podniku zodpovedá za ich realizáciu. Každé takéto rozumné rozhodnutie je pôvodne založené na dvoch činiteľoch – rozhodovacích príležitostiach a na úrovniach či stupňoch manažmentu. Príležitosť rozhodnutia je vyjadrená pomerom celkového systému manažmentu k účinkom rozhodnutia.